Detské zlomeniny sú v mnohom odlišné od zlomenín u dospelých. Detská kosť je omnoho pružnejšia oproti kosti dospelého človeka.Na druhej strane, po niektorých zlomeninách u detí môže dôjsť k poruche rastu končatiny, a to najmä pri nesprávnej liečbe. Práve preto sa liečba detských zlomenín líši od dospelých a riešenie najmä komplikovaných detských zlomenín prislúcha špecializovaným detským traumatologickým centrám.

Tá môže byť sťažená u niektorých detských zlomenín, nakoľko zlomeniny sa môžu vyskytnúť aj v oblasti, kde je kosť u detí ešte chrupavkovitá, a tým zlomenina nie je viditeľná na röntgene. Na druhej strane majú deti zachovanú vysokú schopnosť remodelácie kosti – to znamená, že kosť sa vie “prestavať” do správneho postavenia, aj keď sa hojí takpovediac „mierne ohnutá“. Tento fakt sa využíva aj v liečbe a dovoľuje postupovať konzervatívne (bez operácie) aj u tých pacientov, u ktorých by si rovnaká zlomenina v dospelom veku vyžadovala operáciu. Súčasne majú deti v porovnaní s dospelými až zázračne rýchlu schopnosť rekonvalescencie a rehabilitácie. Medzi typicky detské zlomeniny patria tzv. epifyzárne zlomeniny, a teda zlomeniny v oblasti rastovej chrupavky. Práve pri nich je riziko poruchy rastu zlomenej končatiny. Ďalším typom sú zlomeniny z ohnutia (bowing fracture). Pri týchto zlomeninách na röntgenovej (RTG) snímke nevidno jednoznačnú zlomeninu, kosť je „iba“ ohnutá. Najčastejšie sa vyskytuje na kostiach predlaktia. Takáto zlomenina sa často prehliada, dôležité je zhodnotiť lokálny nález v mieste úrazu a niekedy je potrebná aj tzv. porovnávacia RTG snímka zdravej končatiny, nakoľko normálne (fyziologické) ohnutie jednotlivých kostí sa u detí vekom mení. Rovnako typické pre deti sú tzv. zlomeniny vŕbového prútika, kedy sa kosť nezlomí celá, ale pri úraze dochádza k ohnutiu kosti na jednej strane a nalomeniu na strane druhej (ako keď ohýbame vŕbový prútik).

Posledným typom špecifickým pre detský vek sú kompresívne zlomeniny (torus fracture). Pri tejto zlomenine rovnako na RTG snímke nie je viditeľná celá lomná línia, ale len akoby nahrnutie alebo stlačenie kosti. Vzhľadom na uvedené špecifiká sa u detí často využívajú odlišné metódy v diagnostike ako u dospelých. Nie je zriedkavé, ak je potrebná spomenutá porovnávacia snímka zdravej končatiny, vzhľadom na to, že u detí sa rastom tvar aj zloženie kostí mení individuálne. Rovnako je občas najlepšie pri podozrení na zlomeninu, ktorá nie je jednoznačne preukázateľná na RTG snímke, končatinu pri výraznej bolestivosti zasadrovať alebo založiť ortézu. Neskôr, s časovým odstupom väčšinou 7 až 10 dní, je možné diagnózu upresniť. Pokiaľ bolestivosť pretrváva, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o zlomeninu. Samotné zlomeniny sa hoja približne 3 až 6 týždňov, pričom dlhšiu dobu imobilizácie (sadra alebo dlaha) vyžadujú zlomeniny dolných končatín a zložité zlomeniny. Zlomeniny na horných končatinách spravidla stačí imobilizovať na 3 – 4 týždne. Po zložení sadry sa u bežných zlomenín skontroluje funkčnosť končatiny, a pokiaľ je končatina stuhnutá, odporúča sa cielená rehabilitácia. Väčšinu jednoduchých zlomenín si však deti zrehabilitujú vo veľmi krátkom čase aj samy, pri hre alebo bežných činnostiach. Samotná imobilizácia je možná buď sadrovou dlahou alebo ortézou, pričom ortéza je vhodná najmä pri podozrení na zlomeninu, pri niektorých neúplných zlomeninách a v doliečovaní ako prevencia pred úrazom. Vzhľadom na to, že detské kosti majú svoje vyššie uvedené špecifiká, snažíme sa postupovať v liečbe čo najviac konzervatívne – a teda bez využitia operačnej liečby. Pri niektorých zlomeninách (napríklad niektoré zlomeniny v kĺbe, zložité zlomeniny, posunuté /dislokované/ zlomeniny) je však operačná liečba nevyhnutná. U detí sa takáto liečba vykonáva štandardne v celkovej anestézii, pričom je možná tzv. „zatvorená repozícia“ – čo znamená napravenie posunutých kostí iba ťahom a tlakom na končatinu. Pokiaľ zatvorená repozícia nevedie k žiaducemu výsledku, je možné pristúpiť k otvorenej (operačnej) repozícii.

U detí je všeobecne preferovaný miniinvazívny prístup, pričom najčastejšie sú zavádzané do kosti tzv. Kirschnerove drôty alebo Prevotove prúty. Tie sa zavádzajú do kosti pod RTG kontrolou iba cez malé ranky na koži. Cudzí materiál je ponechaný v kosti až do zhojenia zlomeniny, v niektorých prípadoch až do ukončenia rehabiliácie, a následne je opäť cez malú ranku vybratý. Poslednou možnosťou je priama operačná repozícia, kedy sa kosť priamo napraví do správnej polohy v operačnej rane a využijú sa ďalšie možnosti jej fixácie – napríklad dlahy. Táto liečba je rezervovaná pre špecifické zložité zlomeniny, najmä u starších detí. Vo všeobecnosti u detí po zatvorenej repozícii (neoperačnom napravení zlomených kostí v celkovej anestézii), je nevyhnutná imobilizácia končatiny sadrou. Pokiaľ však bol do kosti zavedený osteosyntetický materiál (drôty, prúty), väčšinou postačuje imobilizácia ortézou.

Tieto úrazy predstavujú veľmi širokú problematiku, pričom môžu mať veľmi závažné následky (poranenie pľúc, krvácanie do dutiny brušnej, poranenie vnútrobrušných orgánov, zlomenina stavcov chrbtice a iné). Neexistuje jednoduchý návod, kedy ísť s takýmto úrazom k lekárovi. Platí, že pokiaľ bol úraz závažný (napríklad pád z vysokej preliezky), alebo pokiaľ sa u dieťaťa vyskytujú akékoľvek ťažkosti, je vždy nevyhnutné vyhľadať lekársku pomoc. Medzi príznaky závažného úrazu hrudníka patria pretrvávajúce ťažkosťami s dýchaním, bolesti na hrudníku, prípadne kašeľ alebo malátnosť. Poranenie vnútrobrušných orgánov sa prejavuje zvracaním, bolesťami brucha, slabosťou, prítomnosťou krvi v moči. Ak po páde na chrbát pretrváva bolestivosť pri tlaku v oblasti chrbtice, môže nález svedčiť o zlomenine stavca. Obozretnými treba byť, ak je po úraze pozorované napríklad tŕpnutie alebo zmena citlivosti končatín.